Založ si blog

Gordana Zlatanovic – Interview: D. Pastirčák – kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave „v lyrickej meditatívnosti“ o tele, telesnosti,…

GORDANA ZLATANOVIC – INTERVIEW: D. Pastirčák – kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave „v lyrickej meditatívnosti“  o tele, telesnosti,…

 

„Vyjadruje sa priveľmi nadčasovo, až prorocky, akoby nebral do úvahy možnosť omylu“ –  

Daniel Pastirčák (1959, Prešov) v minulosti pitevný zriadenec, žeriavnik, aranžér, reštaurátor, keramik – v súčasnosti teológ. Od roku 1992 je kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave a popri svojom kazateľskom povolaní  venuje sa  literárnej tvorbe (v roku 2005 publikuje svoju druhú básnickú zbierku „Kristus v Bruseli“, podľa R. Tomáša široko koncipovanú knihu), tvorbe pre divadlo (v roku 2004 napísal novú verziu hry o Svätej Dorote) a výtvarnej tvorbe (knižnej ilustrácie a maľbe).

 

 

Neexistuje rozdiel medzi sakralnim a profanim. Buď je všetko profane a Boh nie je, buď je všetko sakrálne a Boh je.

Gordana  Zlatanović: „TELO“.? Pre Egypťanov bolo telo až také dôležité že ho aj po smrti chránili mumifikáciou. Telo ako sídlo duše? Telo v náboženstve? Papež Jan Pavel II vydal subor katechezí  Teológiu tela:  „Tělo je stěžejním bodem spásy. Věříme v Boha, který je stvořitelem těla; věříme ve Slovo, které se stalo tělem, aby vykoupilo tělo; věříme ve vzkříšení těla, dovršení stvoření a vykoupení těla“. Telo v Biblii symbolizuje človeka. Aky je podľa Vás, teologický význam ľudskeho tela? Aky je postoj Cirkvi bratskej  k telu a telesnosti?

Daniel Pastirčák.: Zhodujem sa so základným kresťanským postojom: verím že podstata človeka nie je, na jeho povrchu, ale v jeho vnútri. Tam, kde si uvedomuje samého seba. Tam, kde je sídlo jeho túžby milovať a byt milovaný, kde je sídlo jeho premýšľania, hlad po poznaní. Tam, kde sídli jeho volá, schopnosť slobodne sa rozhodovať pre dobré a pre zlé. Možno bi sa dalo ilustrovať tak, že telo je klavír – aparatúra – nastrój, duch je klavirista. A keď,  klavirista začne hrať, tak vzniká človek. Vzniká osobnosť. Vzniká duševný život. Všetko čo človek prežíva duchovné, aj fyzické, odohráva sa v jeho vnútri.  Rovnako,  hlad po vecnosti, je duchovného charakteru a ma svoje fyzické ohraničenie: objavuje sa vnútri. Duch a telo sa stretajú v tom psychologickom živote,… Poeticky povedané, telo je pre človeka tak vzácne, veľké a úžasné, ako pre violončelistu jeho violončelo. Bez tela bi sme sa nemohli vyjadriť. Bez tela by sme nemohli poznávať. Bez tela, by sme boli izolovaný v prázdnote.  Telo je základný komunikační prostriedok ducha.  Keď hovoríme o tele, musíme hovoriť o všetkých úžasných, zázračných telesných schopnostiach vnímať volne tvári, hudbu, zvuky ,… všetko čo prichádza … Sú  to, vlastne, symboly s ktorých sa skladá reč ducha.

Africky Dogony

G.Z.: „POHYB“? „TANEC“? Pre Afričanov tanec je prejavom života a ten je u nich celkom prirodzené náboženský: Západoafrický Dogony tancujú počas pohrebných obradov, a  príslušníci kmeňa zo západnej Kanady počas zimných slávnosti predvádzajú tance, ktoré ich naučili „duchovia oblohy“. Tanečníci majú nasadené masky predstavujúce duchov a dramatický odriekajú hlavné príbehy z náboženského učenia svojho kmeňa. Kresťania naopak, vôbec netancuju. Prečo?

D.P.: Tanec je tiež jeden zo symbolov; človek nie len že vníma telom, ale aj vyjadruje sebe telom. Človek ktorý sa príliš kontroluje a nevnáša výraz tela do toho čo hovorí, tak trochu vyvoláva podozrenie, že to nie je naozaj on. Alebo, že je len  formálny. V tanci je,  výraz človeka, rozvinutý do umeleckej roviny. Napríklad, v Starom zákone, alebo v židovstve, tanec alebo kolotance boli podstatnou súčasťou súčasnosti. Všeobecne,  v Islame, existuje  fundamentalizmus, ale existuje aj mystický Islam (derviši predstavujú ten mysticky smer). A myslím si že, ak sa pravé niekde kresťanstvo s Islamom stretá, tak to je práve v tých mistickych skupinách, ktoré zduchovňuju tie inak veľmi vonkajšie základy ktoré sa v Islame stretávajú. A  tanec je  prostriedok otvoreniu sa, aby človek mohol vnímať Boha ktorý ho presahuje. Ja by som si vedel predstaviť aj v našich bohoslužbách nejaké prvky fyzického prejavu, aj keď by to muselo prirodzené vznikať. Dnes, napríklad, existuje duchovný tanec v charizmatickych kruhoch kresťanstva. Ale, je to také povrchné,  smiešne, keď  spoločenstvo vyžaduje – tancovať. Ale, v zásade si myslím, že sa už  tanec, ten rozvinutý pohyb, musí snažiť dosiahnuť istý rozmer slobody, kde človek je slobodný prejaviť sa taký aký je…  Pán je duch a kde je duch pánom, tam je sloboda, to Pavel niekde zapísal. Takže miera slobody byť autentický. Potom, čo sa tyká tela, dôležitý rozmer je sexualita…

derviši

Biblia hovorí že človek bol stvorený na obraz Boha

G.Z.: TELO•SEXUALITA•EROTIKA. Postoj Cirkvy?

D.P.: Biblia hovorí že človek bol stvorený na obraz Boha. A v tom príbehu  je zaujímavé, že Boh je v množnom čísle. Človeka stvoril ako kolektívnu bytosť, takže nie iba ja, ale ja a ty. Kresťania veria že Boh je trojediny. Podľa SvAugustína: Boh je milovaný, milujúci, duch milovania.  A teraz, Boh stvoril človeka na svoj obraz – a to je celý poetický  obraz,  … ale to je o sexe, … Ja verím, že Boh súhlasil s tým zrkadlom v človeku, že je z takéhoto  ˝nebezpečného˝ materiálu. Hovoril o farbe, ktorou namaľoval svoj autoportrét a bola to pravé sexualita. Ta polarita muža a ženy je daná nato, aby nám prirodzené, na úrovni nevedomia až podvedomia, pomáhala realizovať lásku. Biblicky príbeh nás učí o tom, že nielen, že sme na Boží obraz, a Boží obraz je porušený v nás. Myslím že sa ta porušenosť nikde silnejšie neprejavuje ako v sexualite, tým že sme boli stvorení pre zjednotenie v láske. Takže, zmysel môjho života je v tom, že som tu slobodne pre teba v láske. Takže sa to posunulo: som tu sám pre seba – egocentrizmus – ja som. Som tu sám, a všetko ostatné sú  len prostriedky ktorými napĺňam svoje ciele a potreby. A v sexualite sa to  silné prejavuje. Kresťanstvo je v ˝protivrečnosti˝ so súčasnou masovou kultúrou. Myslím si, že už súčasná masová kultúra, v podstatnej reakcií na minulosť (na tabuizovanie sexuality), je prezentovaná ako konzumná záležitosť. Tak ako konzumujeme čokoládu, konzumujeme sex, a je vlastne otázka toho: ako to viem zohnať, na koľko mám, a pod. Myslím si že to je veľmi falošný obraz. Falošný v tom, že ako keby  sexualita bola len časťou zo mňa – z toho čo môžem použiť. Sexualita prestupuje mnou skrz – naskrz. Zaťažuje môj život. Aj duchovný život. V tom zmysle, keď neumriem a nevyzlečiem sa skôr, tak nie som muž. A dôsledok toho potom je predstava, že ja môžem svoju sexualitu používať bez toho aby som si ubližoval. Teda, nezodpovedné. Treba sa s tou jednou ženou zjednotiť a dosiahnuť jednotu v láske. Vždy, keď sa muž s nejakou ženou „vyspi“, aj keď je to prostitútka, začne fungovať mechanizmus. Lebo to nie je len vo vedomý, ktoré chce smerovať k zjednoteniu. Ta hlava poprie skôr ako to urobí, a každý taký začiatok ktorý nikam nesmeruje, rozbíja, trhá, – stáva sa stále menej a menej schopný naozaj sa niekomu dať. Nakoniec sa zmení na lásku ktorá je na povrchu, ktorá si niečo užíva, úplnú prázdnotu, takže človek stráca schopnosť naozaj zažiť  lásku.

G.Z.: „Život a smrť“. Prevtelenie – prevteľovanie? Smrť je údelom každého človeka. Niektorí ju vítajú, iní sa jej boja.   Mnohý sú presvedčení, že smrťou sa nič nekončí a že tento život nie je jediný. Podaktorí lúdia sú schopní v spánku opustiť vlastne telo a pozerať sa  naň zvonka. Mnohí si posmrtný život predstavujú ako miesto, kde budú napravene všetky hriechy. Niektorí veria v opakované znovuzrodenie duše obývajucej rozličné tela po sebe, iní zasa, že po smrti sa telo a duša spať spoja. Presvedčenie, že človek žije na zemi mnoho rozmanitých životov. Keď zomrieme, strávime určitý čas mimo telá a potom sa opäť narodíme v inej  telesnej forme. V akej forme sa znova narodíme, závisí od nášho predošlého správania (zákon karmi). Budhistické a hinduistické formy tejto viery sú odlišné.

Priprava mrtveho India

D.P.: Ja verím že v zásade prevteľovanie neexistuje; Možno že existujú príklady v histórii, výnimky, keď sa to stane, a hlavný dôvod z hľadiska tela je v tom, že aj telo, nie len vnútro v nás predstavuje individualitu – identitu, jedinečnú, neopakovateľnú. Telo, to nie je len nejaký kostým ktorý si vyzliekam. Prevteľovanie uberá telu hodnotu. Ja nevnímam telesnosť človeka tak sekundárne, ako niečo vedľajšie… Prevteľovanie väčšinou potrebujú lúdia ktorých predstava o svete je v tej spáse, v tom naplneni.  Alebo k vecnosti, realizovani svojho duchovná. Prevteľovanie  sa  splýva so sebazdokonaľovanim. Ja v tom zmysle slova, v  prevteľovanie celkom neverím. Nemyslím si že čo koľvek relatívne, ako som ja – človek, že by sa sebazdokonaľoval niekoľko miliónov sveteľných rokov… to je relatívne. A kresťanstvo nie je o tom sebazdokonalovani. Ta predstava, to je úľava, lebo osoba nemusí byť v strese… Ja verím že to začína tu a teraz. To je otázka toho či sa otvorím a prijmem dar.

G.Z.: „Telo a krása“ (V západoafrickom kmeni Mandeov je zvyk zasväcovať dievčatá v puberte do tajného ženského spoločenstvá Sande. Dospelé ženy ich priúčajú domácim a remeselným zručnostiam, pripravujú ich na manželstvo a materstvo. Súčasťou zasväcovania je aj tanec v maskách, akýsi maškarný ples. Táto slávnosť, ktorá ich všetkých spája, im dáva možnosť sebavyjadrenia. Masky Sande predstavujú silí, city, a ženské kvality. Symbolicky vyjadrujú ideál ženskej krásy Mendeov.) Fyzická krása, oblečenie – či existuju zásady obliekania a správania sa v Cirkvi bratskej? Ako Cirkev  vníma krasu? Akú úlohu hra spoločenská morálka – či sú nejaké pravidlá ktoré treba dodržiavať?

D.P: Na Slovensku 20 rokov dozadu, platily veľmi konzervatívne pravidla,  ktoré sa ešte v mnohých zboroch Cirkvi bratskej, nájdu. Ale, za tých 20 rokov sa to veľmi zmenilo. Zmenilo sa k tomu, že ľúdia hodia voľne, slobodne oblečený. Asi sa to zmenilo aj tým že ja som veľmi kázal o tom. Myslím si,  že existuje istý druh chorého náboženstva, a to je to, čo už sa stalo pejoratívne. Existujú zákony, ktoré popierajú že podstata človeka je v jeho vnútri, v jeho motivácii, v tom kam sa upiera jeho túžba a  čo vlastne chce… To je egocentrické… Preto existujú zákony duality.  Farizeovia boli zaujímavý lebo vypracovali zákony, ktorými chceli postihnúť každý moment života, čo kedy kto má urobiť. Urobili celé zoznamy kaledualinych situácii: 365 znakov a 280 príkazov … To je veľká ilúzia. Napríklad, keď vezmeme ženu ktorá je krásna, a ta si uvedomuje svoju moc v tom tele.  Ktorá začne na základe toho,  mat v sebe túžbu, a začne to používať na to aby seba dokazovala. Ani nie,  že by zatím bola nejaká sexualita, no chce proste uvádzať mužov do úžasu, a urobí všetko pre to aby stále na seba pripútala pozornosť. Vtedy je to výrazné egocentrické a deštruktívne chovanie. A je to duchovné negatívne, teda, určíte jej to neprospeje k dobru. Mi sa môžeme dohodnúť že budú ženy chodiť od hlavy po päty zahalené. Ale, to nijakým spôsobom neuchráni tejto motivácie a vždy sa nájde cestička v každej kultúre ako prejaviť toto scestné… Čiže, aj ženy v Islame, ktoré sú úplné zahalené majú rovnaký problém s ktorým zápasia: či nepoužívajú svoju ženskosť ako dokazovanie svojej vlastnej hodnosti. Teda, flirtovať sa dá aj od hlavy po päty zahalený. Je to len samotný pohľad, ani muž by na to nemal reagovať, je to otázka jeho zrelosti, alebo zápas s jeho zlým pochúťkam…

Kristus hlavou Cirkvi

G.Z.: „Cirkev a žena“. „Ženská otázka je islámem traktována ve třech rovinách: Korán a výroky zachované sbírkami tradic, islámska právní věda, spoločenské zvyklosti formované časem a prostředím.“ Podľa Koránu su muž a žena ako bytostí stvorené Bohom rovnocenne. Aj napriek tomu je muž nadriadený ženy:  „Muži zaujimají postavení nad ženami proto, že Bůh dal přednost jedněm z vás před druhými, a proto, že muži dávají z majetků svých (ženám) a ctnostné ženy jsou pokorně oddány… A ty, jejichž neposlulušnosti se obáváte, varujete a vykažte jim místa na spaní a bijete je! Jestliže vás jsou však poslušny, nevyhledávajte proti nim důvody! „(Korán, s.4, r. 34). Povinostou muža v Islamských štátoch je starať sa o ženu, chrániť ju a materialne ju zabezpečovat. Postoj Cirkvi k feminizmu, feministkám…

Islam ranná modlitba

D.P: Ja si myslím že feminizmus, pomenúva problém ktorý naozaj stále existuje. Dokonca, aj v  západnej spoločnosti, aj keď sa tam prejavuje najmenej. Feminizmus nie je na Slovensku rozsiahly, aj vďaka tomu, že sme kresťanská civilizácia. Pán hovorí že muž je hlavou ženy, tak ako je Kristus hlavou Cirkvi. Ale, potom, keď to rozvíja, ukazuje sa, že to je práve tým, že Kristus bol hlavou Cirkvi, – teda že on ktorý bol najväčší, sa stal otrokom tej Cirkvi – sa jej dal. Čiže, volal, v tej patriarchálnej kultúre muža, aby ho nasledoval a tým  zmenil svoju rolu a postoj. Ako ten ktorý žene slúži … Tím pádom jedno je isté: že vo Kristovi už nie je ani otrok, ani slobodný, ani Žid ani Grék, ani muž ani žena, ale všetci sú rovnaký… Ja si myslím že je pochopiteľné že emancipačné hnutia, aj iné, nie len ženské,  vznikli v kresťanskej civilizácii. V duchovnom zmysle, práve tam ta rozbuška bola položená. Myslím že Pán súhlasil s takou základnou analýzou, že dodnes, západné civilizácie ešte predvádzajú tak ako „rezíduí“ z  patriarchálneho pohľadu na človeka, že muž je nejakým spôsobom žene nadradení. Čo aj v jazyku sa prejaví, že žena sa na Slovensku vydáva a muž sa žení. Čiže, ja si myslím že feminizmus nastoľuje problém ktorý stále treba riešiť. Myslím si že je riešením – riešenie partnerstvá. V partnerstve muž zostáva mužom, žena zostáva ženou, ale sú rovnocenní, a vytvárajú v tej láske, vzájomné prijatie ktoré je cestou. Pokiaľ tie radikálne feminizmi, začínajú idealizovať, ten ženský princíp: že sú žení zničené, lebo mužský princíp prevládava; keď už konečné ten „dobrí“ ženský princíp začne vládnuť, všetko zjednodušuje, a je analitický a holistický,… ale to sú skôr riadne taraniny. Existuje taký fenomén, iba keď sú ženy spolu, oveľa ťažšie spolu vychádzajú, ako keď sú spolu muži, alebo keď sú spolu aj muži aj ženy. Ja si myslím že to je pochopiteľné, že to je naša síla a zároveň aj naša slabosť. Sila muža je v tom, že rad vytvára koncepty, a posúva sa od osobného do  abstraktného, pretože muži radi rozprávajú o veciach ktoré v skutočnosti neexistujú; to sú len nejaké zovšeobecnenia v ktorých sa oni radi pohybujú, ale tam sa ľahko vytvárajú vzťahy. Ženy zase, a to pravé zato že žena je Eva, ta ktorá dáva život, tak tiež priviazané k ochrane života, k detailu ako osobnej angažovanosti. Pre ženu je ďaleko dôležitejšia, jej osobná rezonancia s tou druhou bytosťou. Žena všetko prežíva osobné, a preto oveľa ťažšie vytvára vzťahy.

G.Z.: „Rituál“. KULT. (Kulty plodnosti: „ …Teda prvoradou úlohou náboženstiev je chrániť a oslavovať život. Z toho vyplýva i dôležitosť obradov, týkajúcich sa plodnosti… Teraz už hádam lepšie pochopíme, prečo sa zdôrazňuje pohlavie na početných vyobrazeniach v primitívnych náboženstvách, ktoré bohyňu matku obdarili mnohými prsníkmi, a pochopíme aj zvyk  gréckych žien, ktoré sadili na poliach hlinený mužský úd a polievali ho ako rastlinu. Do tejto sféry patria i chrámové prostitútky, obetné dary a krvavé obety určené na znovuoživenie Slnka a Zeme. V náruživom úsilí podnietiť stvoriteľskú činnosť bohov nemá predstavivosť náboženstiev hraníc. Takto možno pochopiť aj zvláštnu pozornosť, ktorú primitívne náboženstvá pripisujú obradom spojeným s oslavou pohlavnej zrelosti – ide tu o obdobie v ľudskom živote, keď chlapec je schopný oplodniť dievča a mladá deva sa môže stať matkou. Obrady zasvätenia teda vyjadrujú smrť dieťaťa a zrodenie dospelého…“) Telo v rituály niekedy zohrávalo dôležitú úlohu, zaujíma ma ako je to dnes? Vo väčšine prírodných spoločenstiev  rituály vykonávajú kňazi, v iných obradný vodcovia, šamani alebo liečitelia. Keď si zoberieme do úvahy že dnes sa všetko môže označiť za rituál, aký rituál sa používa v Cirkvi bratskej a čí sa vôbec nejaký rituál praktizuje?

D.P.: Rituál je znova dvojznačná vec. Je to psychologický nevyhnutné, že človek si vytvára isté rituály aby si oslavoval duchovný život. Napríklad už to, že ja ráno vstanem a urobím si kávu, a potom meditujem, už to je rituál ktorý veľmi potrebujem. Boh nie je izolovaný zo žiadného rituálu, neprebýva v žiadnom chráme, nie je limitovaný na priestor, nie je viazaný na žiadny konkrétny čas. Boh je: všetko, vo všetkom, všade. A,  na to, aby človek bol duchovne zreli a žil úplne duchovný život, potrebuje si stále hlbšie a hlbšie uvedomovať, ten vecný sakrálny priestor v ktorom sa odohráva bohoslužba. Neexistuje rozdiel medzi sakrálnym a profaným. Buď je všetko profane a Boh nie je, buď je všetko sakrálné a Boh je. Len že, naša psychológia, a to že sme relatívne bytosti, pohybujeme sa v priestore a čase,  vyžaduje, že si potrebujeme vyhradiť miesto v ktorom si hlboko uvedomujeme Boha: že tu naozaj je a mi sme tu cez jeho. Potrebujeme nejaké úkony, ktorými to potvrdzujeme v rituály.  Potrebujeme dokonca posvätný priestor ktorý nám vždycky pomáha koncentrovať sa  na neviditeľného Boha. Nie je to chrám, … práve tam umenie vizuálnych prvkov, cez hudbu, pomáha, k tej koncentrácii, na to aby sme sa v tých chvíľach učili umeniu vnímať každú chvíľu ako sakrálnu, každý priestor ako sakrálny, každý pohyb ako rituál.

A podľa mňa, je to jediná cesta ako sa môže umenie pohnúť ďalej, že sa nájdu odvážlivci ktorý sa proti tomu postavia!

G.Z.: TABU. Tabu je zákaz, ktorý má chrániť pred neporiadkom. Zaujíma ma, Váš názor, na diela (mojich kolegov), súčasných výtvarníkov. Diela  ktorá sa snažia prekročiť hranice tabu. Na Slovensku, ako prvá v umení detabuizovala feministické otázky Jana Želibská. A. M. Chisa alebo skupina Pagáč-Oravec-Pagáč ktorý skúšaly limity svojho tela (tiež sa dotýkaju tabu). Napr. aj cyklus malieb „Svätych“ Doroty Sadovskej by v moslimských štátoch mohly byť považované za tabu (otázka ikonoklazmu). Práca – video dielo, výtvarníčký Anety Mone Chise, pod oficiálnym názvom „Pičoviny“ (z roku 2000, Tatrasoft galéria, Bratislava), –  vyvolala polemiky, výstava bola aj zakázaná a znamenala jej kritický stav k súčasnej umeleckej produkcii. Čo si o tom myslíte? (Ukazujem fotografiu umeleckého diela) Cirkev a TABU?

D.P.: Toto podľa mňa, to sú také typické protirečenia, je tu neautentickost. Ja som zastávca veľkého umenia. Myslím si, že malého umenia bolo vždy veľa. A toho veľkého, ktoré prežije,  takéto umenie vzniká vtedy keď sa  objaví veľmi autentický poctivý prejav. Vtedy sa ten človek,  v danej dobe stretne s univerzálnou témou.  Kým prestane umenie vypovedať o nadčasovom (čo strašné hrozí hlavne sučasnom výtvarnom umeniu), myslím si že ma hodnotu ako včerajšie noviny. Tak silné chce byť súčasné a časové, že stráca nadčasový rozmer. Túto, nadčasovosť toho diela A. M. Chise, povedzme, ne ide hodnotiť.  Toto na mňa pôsobí ako neautentické v tom zmysle, že poviem príklad: boli sme na takom muzikáli, no proste, amatéri robili muzikál. A urobili okolo  toho obrovskú  reklamu, pozvali  tvorcov muzikálu a Mariána Vargu a spisovateľov, a tak ďalej, … A teraz, celý ten muzikál bol o tom ako nejaký taký veľmi čistý gitarista skladá pesničky z čistého srdca, a ako ho potom zlomili peniaze a sláva. Skončil ten muzikál, a bol urobený banket kde prišlo spusto podnikateľov (filmovali do „Smotánky“), a oni tým popreli to čo povedali v tom muzikáli. Proste prázdno, celé  to bolo jedno veľké prázdno. A myslím si že toto robí aj tento objekt (*cituje text v diele A.M.Ch.): „Keď sa všetko stáva umením, umenie sa veľmi ľahko môže stať ničím. Pičoviny“. A teraz, vlastne, ona to formou ktorou hovorí – to čo tu napísala, to že je to spochybňovanie, to je poriadku. Ale ona vlastne hovorí že sa všetko môže stať umením, ale formou ktorú… lebo ona proti tomu protestuje, aspoň to naznačuje, takto, ale aby zaujala a povedala toto robí presne to iste čo podkopáva umenie ako umenie. Ta forma si protirečí sama sebe. U mňa to vyvoláva dojem že to nie je autentické, že tam je ďaleko viac tej túžby ktorú ona osudzuje, za každú cenu zaujať ako naozajstne autentické výpovede.

G.Z.: Uvažovala som nad tým, čí sa vôbec budete chcieť pozrieť  na takéto  provokatívne výtvarné diela a vyjadriť názor.

D.P.: Ja s tým vôbec nemám problém. Tak, mi mame, jedného veľkého provokatéra priamo v Cirkvi: Daňo Matej. On je skladateľ. On práve  s týmito konceptualistami často spolupracuje, a tiež robí podobné videa. Priznám sa ale, že mňa v podstate to umenie neprovokuje, ale nechávajú ma chladným. Mne neprekáža ani nahota, dokonca ani obscénnosť, mne prekáža že sa umenie (alebo toto umenie, lebo je veľa iného umenia) zrieklo absolútna. Umenie sa nemôže zriecť absolútna! Keď sa umenie zriekne toho obrovského zápasu dosiahnuť dokonalosť v niečom, povedzme dokonalosť napr.  „Bieleho štvorca na bielom pozadí“, mám pocit  že to často degraduje.  Nehovorím to o všetkom, ale na úroveň toho novinového papiera, pre mňa je to malé. Myslím si že aj noviny prestávam čítať. Prečo by som chodil do galérie aby som sa pozeral na ďalšie … Pre mňa, keď už sme pri tej muzike, príkladom toho, že umenie nie je v úplnej kríze je súčasná hudba. Teda okrem Daňa Mateja, ktorý robí niečo podobne čo robia oni – také žarty v podstate. Myslím že žartovať je dobre v hudbe, ale keď je všetko komponovanie iba žartovanie, tak je to nudné, lebo to je vždy,  ten istý žart. To je problém tých konceputalistov. Tak že, existujú  skladatelia ako Gorevsky a Rupert, ktorý tvoria neuveriteľné veci, a to tu zostane, na 100% zostane, ale čo z toho súčasného výtvarného umenia zostane nie som si istý. Zostane tam nejaký katalóg Slovenského umenia, ale nie som si istý že tu zostne tak, že by sa po 100 rokov niekto  k tomu vrátil a mal z toho úžitok.

G.Z: V dnešnej dobe je duchovné umenie nepopulárne. Väčšina umelcov a výtvarných teoretikov, umenie s duchovným otkazom považuje za nudné. Povedzte, prečo je to tak, čo si o tom myslíte? Čí to nie je minimálnym záujmom o duchovno vôbec v intelektuálnej spoločnosti?

D.P: Myslím si že to je prejav zlej reakcie na postmodernu. Pre postmoderných umelcov jedine akceptovateľny bol cynizmus. Cynizmus, znamená: nepodozrievajte ma z toho že by som, že niečo hovorím, aj keď už hovorím, tak si nemyslíte že si to myslím vážne. No dobre, ale potom aj nech nevystavujú. Strach z toho povedať niečo naozaj, strach z autentickosti. Toto všetko, v konečnom dôsledku  je únik pred autentickostou. Lúdia sa už boja vyjadriť autenticky: majú strach zo smrti. Všetko musí byť  žart. Je to obrovský strach z prejavenia seba. To v čom modernizmus bol silný, je to, že tam strach nebol. Tam, možno, bol sebou posadnutý exhibicionizmus, v tom že tam každý chcel seba vylievať, čo je tiež niekedy… umenie ne môže byť iba seba vylievanie. Ale, ja mám pocit že tento fenomén sa prejavuje hlavne vo výtvarnom umení. Je  veľa skladateľov, ktorý  sa apsolutne neboja komponovať  hudbu, ktorá človeka úplne odrovná svojou silou a vážnosťou. Neviem prečo vo výtvarnom umeni nevedia nájsť novú  formu. To čo vytvárajú súčasný umelci je taký klišé. Napríklad, maľby obrazov ktoré sa stávajú v nových chrámoch, su väčšinou zamrzle kde si na úrovni impresionizmu. Tak to je samozrejme málo! Nesledujem až tak, to čo sa deje vo výtvarnom umení, hoci sám občas maľujem, ale asi aj preto, lebo mám podozrenie že tam nič zaujímavé neuvidím… Strach pred tým povedať niečo vážne… Toto straší mnohých: nechcem aby ma niekto považoval za tak dobrého, že ja tu niečo vážne hovorím, niečo čo si naozaj myslím… Považujem to za moje vyznánie, a každý sa boji význania, vo svete, kde  každé vyznanie je smiešne. A podľa mňa je to jediná cesta ako sa môže umenie pohnúť ďalej, že sa nájdu odvážlivci ktorý sa proti tomu postavia. Ak nemáme čo povedať, tak potom nehovorme. Prečo, alebo načo, zapĺňajú potom galérie výpovedmí ktoré nechcú hovoriť.

G.Z.: Asi tomu veria, tomu o čom hovoria…

D.P.: Nie. Ja si myslím, že to je skôr o tom že to je znovu oblasť, kde sa jedna iba o prestíž. Hrúza, nie (?), a o nič iné. A to je strašné!

G.Z: Čo vás najviac oslovuje v umení?

Čierny štvorec na bielom pozadí - K. Malevič

D.P.: V architektúre má oslovujú hinduistická architektúra a gotika. Čo sa týka výtvarného umenia: moderne – abstrakcia. Lebo, abstraktný umelci sa odvážili oslobodiť umenie. Osobne si myslím, že to čo tvorí  podstatnú esenciu umeleckosti, zo všetkých druhoch  umenia, je hudba. Tak ako veda robí vedu, tak to čo robí umenie umenim je hudba. Abstrakcionisti v maľbe dokázali pomenovať práve to (Paúl Clee, Kazimir Malevich, …). Ale to isté platí o literatúre…

 kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave

kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave

Gordana  Zlatanovič: Ďakujem.

Rozhovor bol vedený v roku 2002 v Bratislave. Úvodné slovo dopísané v roku 2010.

Donald Trump

Odvolací súd potvrdil neplatnosť Trumpovho imigračného dekrétu

25.05.2017 21:19

Americký odvolací súd potvrdil pozastavenie platnosti dekrétu, ktorým Donald Trump dočasne zakázal vstup do USA obyvateľom šiestich krajín.

Donald Trump, USA

Trump na summite odstrčil čiernohorského premiéra, ktorý bol pred ním

25.05.2017 20:01

Americký prezident Donald Trump okrem svojho prvého prejavu pred lídrami aliančných krajín upútal pozornosť takisto nevyberaným správaním.

ľsns, kotleba, kotlebovci, fašisti, extrémisti,

Bárány o zrušení ĽS NS: Dôkazné bremeno bude na prokuratúre

25.05.2017 20:00

Ústavný právnik Eduard Bárány v rozhovore pre Pravdu hovorí, že zrušenie Kotlebovej ĽS NS v konaní pred Najvyšším súdom môže ovplyvniť samotná činnosť strany a jej propaganda.

Papademos, Venizelos, Grécko

Na bývalého gréckeho premiéra Papademosa spáchali atentát

25.05.2017 18:39

V centre gréckej metropoly Atény bol zrejme spáchaný atentát na bývalého premiéra Lucasa Papademosa.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 2812x
Priemerná čítanosť článkov: 2812x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy